Staroba je ovplyvnená skoršími fázami ľudského života. Helena Radlińska verí, že priebeh staroby je ovplyvňovaný povolaním, vrátane vzdelania a samostatnej zárobkovej činnosti. „V zamestnaniach, ktoré si vyžadujú vzdelanie a prácu na sebe, je staroba oneskorená“ (Radlińska, 1947).
Podľa Anny Zawadzky určuje rané obdobie života človeka kvalitu a druh činnosti v neskoršom živote, čím vytvára možnosť vedomej sebavýchovy a sebavzdelávania. Obsah staroby ovplyvňujú aj ďalšie psychosociálne faktory – osobnostné črty jednotlivcov alebo všeobecný súhlas pracujúcich s rekreačnými, autokreatívnými a zábavnými činnosťami starších ľudí (Zawadzka, 1995).
Základná klasifikácia rozdeľuje túto generáciu na pracujúcich a dôchodcov. Tradične sú vo verejných štatistikách „muži v produktívnom veku“ vo veku 18 – 64 rokov a ženy vo veku od 18 – 59 rokov (dá sa očakávať, že tieto obdobia sa budú systematicky predlžovať). Z tohto hľadiska aspoň niektorí ľudia z 50+ generácie sústreďujú svoju každodennú činnosť na trh práce, kým je zamestnanosť základným zdrojom príjmu. Na zdôraznenie rozdielu medzi mladšími a staršími zamestnancami, hospodárstvo niekedy používa rozlíšenie medzi mobilnými ľuďmi (medzi 25 a 44), ktorých činnosť a zamestnanie sú zvyčajne najväčšie, a tými, ktorí sú profesijne imobilní (od 45 do 64), ktorí postupne obmedzujú zmeny v zamestnaní a opúšťajú trh práce z prirodzených dôvodov (napríklad úrazov, zdravotného postihnutia, smrti) alebo neprirodzených dôvodov (napr. odchod do dôchodku, prepustenie a žiadna možnosť nájsť si nové zamestnanie) (Klimczuk, Tarkowski,…, 2015).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že je čoraz ťažšie presne definovať starobu a staršie osoby ako sociálnu kategóriu. Georges Minos sa v úvode do Dejín staroby pýtal: „Kedy […] človek začína byť starý? Kedy má päťdesiatpäť rokov? Šesťdesiatpäť rokov? Sedemdesiat rokov? […] Neexistuje nič viac premenlivé ako sú hranice staroby, súbor fyziologických, psychologických a sociálnych faktorov. […] Jediným rituálom spojeným s prekročením hranice je v súčasnosti vytvorený a umelý rituál: ide o odchod do dôchodku, ktorého okamih je definovaný skôr sociálno-ekonomickými podmienkami ako skutočným vekom“ (Minos, 1995). V kultúre západných spoločností je staroba považovaná za prirodzenú fázu života, nevyhnutnú etapu, tretiu po mladosti a zrelosti. Existujú však rôzne periodizácie staroby. Stefan Krzymiński poznamenáva, že „starší ľudia sú oveľa rozmanitejší ako postoj k nim“ (Krzymiński, 1993).
Paul B. Baltes, jeden z najvplyvnejších vývinových psychológov 20. storočia, na základe výskumu staroby, múdrosti a procesov učenia uviedol, že starší ľudia sa „líšia prinajmenšom v rovnakej miere ako mladí ľudia“, najmä v prvých pár rokoch, ba dokonca v tucte rokov. Preto by sa malo zaviesť rozdelenie staroby na dve fázy: „tretí vek“ a „štvrté storočie“. „Tretí vek“ sa týka ranej fázy staroby, v ktorej každý človek starne svojím vlastným tempom. Naopak „štvrté storočie“ znamená roky nasledujúce po 75.-80. roku, kedy sa všetci navzájom vyrovnávajú kvôli genetickým faktorom, a kým nezomrú sa starí ľudia stále viac individualizujú. Wojciech Pędzich hovorí o dvoch obdobiach – raná staroba (do 75 rokov) a neskorá staroba (nad 75 rokov). V ranej starobe prevládajú zdravotné a psychologické problémy, zatiaľ čo v neskorej starobe poruchy zraku a sluchu, znížená pohyblivosť, znížená tolerancia záťaže, najmä adaptívne poruchy. Edward Rosset tiež použil také rozdelenie, rozlišuje starší vek (od 60 do 74) a starobu (75 a viac rokov). Daniel Klonowicz tiež podporoval bipodálnu typológiu a navrhoval starobu od 65 do 80 rokov a nad 80 rokov.
V medzinárodných porovnávacích štúdiách sa zdôraznilo, že definovanie vekových obmedzení skupiny seniorov, a to aj na výskumné účely, je zmluvné. Niektoré zo zdravotných problémov (napríklad slabosť zraku) sa vyskytujú u výrazne mladších ľudí, zatiaľ čo v skupine respondentov vo veku od 25 do 60 rokov sa schopnosť používania internetu znižuje o 0,8% ročne. Na druhej strane, šesťdesiatpäťročný nie je vždy tradičným seniorom, v niektorých rozvinutých krajinách sú „príliš mladí“ na dôchodok, z mnohí z nich sa nechcú vzdať zamestnania, majú relatívne dobré zdravie a sú aktívni.
Potrebné je poznamenať, že vedci sa stále častejšie pri určení vývinového veku zameriavajú nielen na chronologický a biologický vek, ale aj na také faktory, ako je životný štýl, úroveň aktivity (vrátane profesijnej) alebo psychofyzický stav. Toto odôvodňuje oneskorenie prahu staroby, aj keď v dimenzii používania IKT odôvodňuje prijatie hranice staršieho veku – kvôli vysokému stupňu digitálneho vylúčenia starších ľudí (Klimczuk, Tarkowski,…., 2015).